Vzťahová smetiarka

Poviem vám jeden príbeh. Spomenula som si naň len pred pár dňami, keď som sa ocitla v rozhovore, v ktorom mi zostalo zle. Moje vnútro sa triaslo. Nešlo o tú situáciu, ale o ten pocit. Nebol zo súčasnosti, poznala som ho. Bol z minulosti. Stáva sa aj Vám, že cítite pocit, ktorý nie je v danej situácii nevyhnutný, ale napriek tomu sa dostaví sám a je tak známy? No, nech mi bolo v tej situácii akokoľvek nepríjemne, po hlave mi prioritne bežala jediná túžba. Tak veľmi som si priala spomenúť si, kde v minulosti mohol tento vnútorný tras vzniknúť. Aj keby to nebol úplne prvý moment, ale tak som si priala spomenúť si na zabudnutú bolesť z minulosti a viac tomu pocitu rozumieť. Nie len ho akceptovať, porozumieť mu.

Prešli asi dva dni a hlava mi prehrala jeden príbeh z detstva. Nepamätám sa na to, koľko som mala rokov, možno 8 alebo aj menej. Napriek mnohým okolnostiam z môjho detstva som bola prevažne vždy veselé a šťastné dieťa. Netuším, čo nám to na dvore so sestrou a kamarátmi vôbec napadlo, ale celý tento môj príbeh začína spomienkou na to, ako z nášho veľkého smetiaka v strede dvora trčia len moje nohy a hlavu s trupom mám ponorenú medzi smeťami. Ja som medzi nimi zbadala chlieb, maslo a tuším aj soľ. A zlomený nožík! Dodnes si pamätám ten pocit šťastia, detského vzrušenia, radosti, významnosti a samostatnosti, aký poklad som našla medzi tými smeťami a ako sa teraz prvýkrát o seba postaráme sami, budeme ako rodičia.

Pamätám si, že som bola prekvapená, ako dobre tie potraviny vyzerajú, že nechápem, prečo sú v smetiaku. Pamätám si, ako sme si nakrájali chlieb, natreli maslom a posypali soľou a piknik sa začal. Pamätám si, ako som si dávala pozor, aby som sa neporezala. Bola to paráda. Všetko šlo ako po masle. Ten chlieb chutil výborne, nič sa nikomu nestalo.

No a potom si pamätám už len maminu strašnú tvár z okna a ten krik na celý dvor: „Vy čo tam robíte? Ale okamžite domov! No počkajte, keď prídete!“ Mama to videla inak. Je neuveriteľné zvedomiť si, že deti sa na bitku fakt aj dostavia. Zaujímavé je, že si presne nepamätám bitku samotnú, ale to, že nás všetci počas toho kriku a nášho odpochodovania do Colosea pozorovali vonku a následne bitku zvnútra aj počuli. (Hoci mama bola vždy obdarená smart riešeniami, takže neviem ako u vás, ale u nás sa počas hádok a bitiek zatvárali okná.) Žiadne otázky, porozumenie, len bitka a krik.

Tu sa príbeh končí. Ja som si z toho ako dieťa odniesla uvedomenie, že nie o všetkom, čo nás teší, sa musí svet dozvedieť a tiež, že keď ma mama či otec budú za čokoľvek biť, neurobím im tú radosť, aby som plakala. Iracionálne, však. Rozhodne mi v hlave bežal iný youtube ako mojej mame. A ktovie, vlastne možno ani nie. Vtedy som ako dieťa uverila tomu, že presne týmito rozhodnutiami prežijem najlepšie. Okrem chleba som si zo smetí vytiahla aj tieto múdrosti. Múdrosti zranených detí. Vtedy mi to poslúžilo, žiaľ, riadila som sa nimi dlhšie, ako len v tejto jednej situácii a na nejakú dobu som tak stratila samú seba.

Životom som sa naučila chvalabohu aj plakať, aj smiať sa z plných pľúc, čeliť stále s väčšou láskou a porozumením tomu, čo si kto myslí (vrátane toho, čo si myslím ja!) a zmenu prijímať ako životnú filozofiu. Šťastie a viera v seba je naša voľba a každodenný tréning, nech sa nám v živote stalo čokoľvek. Nie som v tom profík, som ale denne vytrvalo na tejto ceste. Byť sama sebou, stáť vo svojej zraniteľnosti, ukázať svoju podstatu a stáť vo svojej sile, či som prijatá alebo nie, či spravím chybu alebo nie. Čo mi v tom pomáha? Práve to malé dievčatko, ktoré dostalo bitku od mamy po tom, čo zažilo šťastnú chvíľu. Dnes ho v situáciách, ktoré ho vystrašia, držím pevne za ruku a ono už vie, že je v bezpečí, hoci sa ešte občas zatrasie. Rozumiem mu už lepšie a rozumiem už aj mame lepšie.

Uvedomila som si pri tom tiež, že dodnes vlastne hľadám dary medzi smeťami. Ale už nie v smetiaku na dvore ale v nás. V tých nánosoch presvedčení, ktoré sme na seba počas života nalepili a uverili im.

V rozhovoroch s ľuďmi vnímam všetky tie deti v nás, ktoré sa snažia uniknúť trestu či prijať ho, hoci mu vôbec nerozumejú, ktoré robia, čo sa očakáva, ktoré vymieňajú seba za kúsok lásky a ktoré si nájdu kúsok šťastia tam, kde sa nikto nepozerá. Ktoré sa hrajú na niekoho iného tak dlho, že zabudnú na seba.

Ktoré túžia po láske, pokoji a šťastnom domove, a z im nepochopiteľných dôvodov im akoby život dával len polená pod nohy, hoci sa neustále snažia „vymyslieť práve to, ako sa vyhnúť problému“.

A tak sa dnes rozprávam s ľuďmi o ich smetiach či smetiach všetkých nás a pokladoch v nich. Vyťahujem z nich tú detskú radosť, hravosť, podstatu a vieru v seba, nech je kdekoľvek. Tam, kde síce človeku občas trčia len nohy zo smetiaka, ale už vidí svoj poklad. Kde nájde spojenie samého so sebou. Milujem pozerať sa na toto spojenie. A ľudia to spojenie milujú tiež. Ten pocit je totiž vysoko návykový. Poznáte ho?