1 + 1 = ?

Ak chceme pracovať na odhalení vlastných vzorcov či vzorcov našich detí, blízkych osôb, osôb, s ktorými možno vzťahy škrípu alebo aj nie…je potrebné stať sa na nejaký čas pozorovateľom, svedkom. Je dosť možné, že ak v tomto stave dokážeme na nejakej úrovni zotrvať, v živote nadobudneme vnútorné uvedomenia, ktoré budú neustále posilňovať naše porozumenie, vlastnú silu, sebadôveru a lásku k sebe a ostatným.

Čo to znamená, stať sa pozorovateľom? Svojim spôsobom spomaliť, zastaviť sa. Skutočne vytvoriť priestor na spomalenie, ako keď si poviete, že raz do mesiaca chodím na nechty, dva krát do týždňa cvičím, denne si umývam zuby a niekoľkokrát za deň fajčím. Áno, aj to je priestor na spomalenie, hoci jeden nie práve z tých najzdravších 😉.

Spomaliť sa a venovať úprimnú pozornosť len ako pozorovateľ konkrétnym situáciám, konaniu a mysleniu. Možno zo začiatku tým náročným situáciám, ktoré sa nedajú nevšimnúť a postupne tým jednoduchším až po úplne triviálne, ktoré možno dnes ešte vôbec nevnímame, ale ktoré nám odhalia, ako ďaleko  až siaha náš vzorec a ak naozaj chceme zmenu, kde presne môžeme na nej pracovať. Je to denná práca, ktorá nekončí. Neustále vedomé spomalenie a úprimné zodpovedanie toho, čo sa deje, ako sa to deje, prečo sa to deje a čo sa s tým dá robiť. U odvážnych jedincov sa zmena môže začať v akejkoľvek situácii, pri opatrnejších to ide presne opačne, od tých triviálnych, kde sa to cíti bezpečnejšie, až po tie náročné. Úžasné na tom ale je, že keď dostatočne dlho zotrváme, stane sa tento návyk našou súčasťou a prestaneme ho vnímať. Stane sa spojením a láskou

Dám Vám jeden konkrétny príklad z môjho bežného dňa. Môj syn Alex dnes pri odchode do školy požiadal muža, či by mu mohol dobiť „kedykoľvek v priebehu dňa kredit“. Spozornela som. Opýtala som sa ho, prečo proste len nepožiadal o dobitie kreditu. Odpoveď bola, že sa bál, že keby to chcel hneď, tak ho bude hrešiť, že veľmi rýchlo kredit minul. Uvedomila som si viac vecí. Prvú, že som vďačná, že som spozorovala tento na oko nedôležitý moment. Druhú, že viem, že môj syn sa bojí byť sám sebou pri takej malichernosti. Tretí, že mal odvahu a dôveru mi povedať pravdu. Štvrtý, že ešte stále je dieťaťom. Chvalabohu. Nedošlo mu totiž, že jeho stratégia v komunikácii, ktorú automaticky vymyslel, má trhliny. Logicky je totiž jedno, kedy ho vyhrešíte za rýchle minutie kreditu v rámci jedného dňa. Podstatné je, že mal strach a vytvoril stratégiu, kontrolný komunikačný mechanizmus, ktorému veril, že zabezpečí, že hrozbe nebude musieť čeliť.

Zoberte si, aký jednoduchý je tento príklad. A ak ho opakujete neustále, stane sa vzorcom. Všade v našom živote.

Ako často sa vieme schovávať za komunikačné stratégie, aby sme sa vyhli situáciám, ktoré vyhodnocujeme za hrozbu alebo aby sme dosiahli svoj cieľ inou ako priamou cestou? Ako často sa bojíme aj v dospelosti povedať len jednoducho, čo potrebujeme a stáť si za tým? Ako často volíme radšej odstúpiť od seba, lebo veríme, že tak veci vybavíme lepšie? Lebo nedôverujeme, že by sme to zvládli aj inak…

Keď sa zamyslíte, odstúpiť od seba…nie je to zrada seba? A ak zradíme seba vo viere, že druhí spravia, čo potrebujeme, nie je to zrada seba aj druhých? Ako často a ako nevinne vlastne táto energia vzniká, že si ju v dospelosti už ani neuvedomujeme? Kým vedome nezastaneme a nestaneme sa pozorovateľom s neustálou odvahou stelesniť zmenu.