Mám v sebe Rebela (a neviem povedať „r“)

Mám v sebe Rebela. Vždy som niekde vnútri cítila, že tam je. No nejak som s tým nezápasila. Pravdupovediac som na túto časť seba bola vždy hrdá. Vlastne môj Rebel bol na seba hrdý. Ako to už býva, táto vlastnosť mi často pomohla a často som tiež stúpila tam, kam nebolo potrebné. Alebo? Možno aj bolo. Človek sa tak či onak vždy niečomu naučí 😉.

Viete, Rebel sám o sebe je veľkým darom, je veľmi vášnivý, búriaci sa proti pravidlám, ktoré neumožňujú slobodnú voľbu, túži po oslobodení, dráždi a prináša zmenu. Má nezastupiteľné miesto v posunoch vpred. No logicky nedokáže existovať bez boja. A ak ho už v sebe máte, on si ten priestor na súboj vždy niekde a nejako nájde. Ako Rebel môžete totiž svet zmeniť na lepšie miesto a tiež ho môžete zničiť.

Otázka potom je, či vieme, kde a ako sa náš Rebel prejaví, či nám panuje alebo slúži a či vôbec vieme, kedy nám panuje a kedy slúži. To znie trochu, akoby o tom rozhodoval on. Hmmm, tak ako to teda je? Kto rozhoduje o tom, kedy, prečo a s akým zámerom nastupuje Rebel do akcie?

Ide v autopilote vždy, keď pocítime hnev a vzdor a ničí, čo mu príde pod ruku alebo čaká, kým vedome zastavíme, zistíme, prečo a s akým zámerom sa búrime a až keď je to naozaj potrebné pre posun vpred a odvážnu zmenu, slúži nám vo svojej sile, odvahe, ľudskosti, láske a slobode?

Som v období života, kedy ma to vracia bližšie domov. V zmysle bližšie k najbližším, k rodine. A teda často k zatvoreným truhliciam z detstva plných pokladov.

Toľko vecí ma vnútri dráždi či frustruje. Okrem pracovných povinností treba upratať, navariť, znova upratať, treba ísť opäť a opäť na nákup, opäť a opäť k lekárovi, vyzdvihnúť, zaviezť, počkať, večera, riady, úlohy, emócie moje, emócie ostatných, občas hádky, ticho, plač, chaos. Proste stále niečo treba alebo malo by sa či je potrebné a do toho všetky tie emócie. A vo mne sa niečo búri. Cítim sa neslobodná, nemám pocit pohody, šťastia, slobodnej voľby.

A keď máte v sebe detské zranenia a Rebela, máte chuť občas zakričať NIE, cítite smútok či hnev, frustráciu, že veci nie sú ako chcete, túžite sa otočiť na opätku, zakričať čaute a víťazne tresknúť dverami. Bojujeme s pocitmi, ktoré nechceme cítiť. Bojujeme sami so sebou. Že život je nalinajkovaný, že sa necítime slobodní, že nemáme chvíľu pre seba, že sa nenecháme ponižovať, že dokážeme, že sme dosť dobrí, že nechceme byť na všetko sami, že nechceme stále preberať zodpovednosť za všetko…zoznam by vedel byť dlhý.

Keď idete v autopilote a máte v sebe Rebela, na ľudí viete byť jedovatí, zlí, odvrkovať, sťažovať sa, zasipieť NIE, oduto sedieť a ľutovať sa, kričať na človeka, na dieťa, na muža alebo mamu, schválne spraviť opak toho, čomu veríte, že „by sa malo“, a vlastne ublížiť, niečo zničiť. V tom lepšom prípade vec, v tom horšom vzťahy. V snahe udržať si svoju slobodnú voľbu a zvíťaziť.

Ale vieme prečo práve tu a teraz naozaj rebelujeme? A ako nám to slúži? Ako sa cítime počas rebelovania či po ňom? Aká emócia či energia nás sprevádza pri výkone rebelantstva? Aké spojenia s druhými v danej chvíli vytvárame? A čo je vlastne podstatné?

Ja som si dnes uvedomila, že som svojmu Rebelovi zadala novú náplň práce.  Je v spojení s mojim RASom (rozumej retikulárny aktivačný systém), ľudskou rečou vyhľadávačom dôkazov relevantných k tomu, čomu práve veríme. Môj Rebel od dnes rebeluje aj voči mne, keď verím v čokoľvek, kvôli čomu trpím či nie som sama sebou.

Keď chcem ujsť zo situácie, lebo mi je nepríjemná, lebo to chcem inak, lebo cítim vzdor, hnev, smútok či frustráciu. Povie mi: „Spomaľ! NIE, neodídeš. Otočíš sa a pôjdeš sa pozrieť s odvahou a ideálne aj láskou priamo do stredu, priamo tam, odkiaľ chceš ujsť. Choď a nájdi tam svoje prečo je to tak, čo sa tu vlastne deje a čo je potrebné spraviť, aby sa situácia a tvoje emócie zmenili“. A opäť voči mne vedome rebeluje a nedovolí mi, ak by som to na tej novej ceste niekde náhodou chcela vzdať. Pomáha mi sledovať a čeliť všetkým mojim myšlienkam, ktoré mi neslúžia a statočne tvoriť nové. Rebeluje, keď sa odpojím, keď riešim minulosť či budúcnosť a nie „tu a teraz“. Keď si nevšímam, kde som šťastná, kde mám všetko, kde všade som dosť dobrá, kde všade mám podanú pomoc a koľko hojnosti či slobodnej voľby všade navôkol tu a teraz mám k dispozícii.

A niekedy sa zastavím a len pozerám, ako mu to ide. Dala som mu dobrú prácu. Počkám chvíľu, kým sa zabehne. Mám preňho už ďalšiu 😉. Spolu tak skutočne meníme svet, v ktorom žijem, na lepšie miesto. Pretože odvážne už dnes meníme môj svet. Svet mojich myšlienok.

A ako je to s Vašim Rebelom vo Vás?